Odkedy som sa dostal k foteniu, stali sa prechádzky mestom neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Či už mi velenie zverí do opatery nový rodinný prírastok niektorého z výrobcov, alebo vyťahujem z brašne môjho starého brachu na prevetranie, vždy sa rád vydám na cestu po uličkách Bratislavy. Úzke, široké, krátke i dlhé, každá z nich skrýva možnosti, ktoré sa stlačením spúšte premenia na zaujímavé obrázky. Niektoré už dobre poznám. Aha, koho to tu máme? To je predsa kľučka na Panskej! A oproti výklad kaviarne ako za starých čias. Ale teba som tu ešte nevidel! Výstava sôch, to bude tým. Odfotiť, kým ju neodnesú! A toto auto tiež, aby si ním majiteľ medzi časom len tak neodfáral!
Vždy sa nájde niečo nové.
Najlepšie to ide, keď človek vypne. Mozgokonektory odpojiť, nerozmýšľať! Oči ale nechajte, pán elektrikár, budú sa hodiť. Ako sa budú pozerať, to je už na nich. Moje väčšinou behajú. Alebo skôr skáču. Do všetkých strán. Pripadám si ako sova, keď kričia „Otočka! Sto osemdesiat stupňov, haló! Tamto okno chceme!“. Ale čo, hovorím si, okno neutečie. To mi pripomína, že som chcel ísť nafotiť Cvernovku.
Okrem davu neznámych persón sa tu občas svojvoľne mihne aj akýsi iný pohyb. Mačka vykračujúca si popri múriku. Vidieť, že je tu doma, pozná mesto ako vlastné laby. Na rohu vytočí pravý uhol a vcupitá do zadných dverí reštaurácie. Stihol som ju. Tvárila sa, že ma nevidí. Na strieške opodiaľ zas hrkúta holub. Čo mi dnes predvedieš? Vzlet do svetlých zajtrajškov? Poďme na to.
Niekto si tu nechal topánku. Zábudlivci. Cvak a rýchlo preč! Možno je to autorské dielo.
Pridaj komentár
