Veľmi krátké dejiny sociálnej fotografie

Korene tohto subžánru siahajú niekam hlboko do čiernobieleho devätnásteho storočia. Uhlím zašpinení ľudia  pracovali od svitu do mrku, na veku a pohlaví nezáležalo a zdieľaným statusom bola skôr bieda než nuda.  Práve zlé životné podmienky ľudí žijúcich na hranici chudoby, často nedobrovolne hazardujúcich so svojím zdravím a životmi sa stali predmetom záujmu nejedného filantropa s tým správnym aparátom v ruke.

Lewis Hine, na úvod sa kľudne môžeme odpichnúť od jeho portfólia, nabitého sociálnymi témami ako detská práca, prisťahovalectvo, veľká hospodárska kríza a podobne.Najznámejšia je jeho fotoreportáž zo stavby Empire State Building. Hineova práca zo špeciálne upraveného koša, vysiaceho 300 metrov nad stále viac a viac do výšky rastúcim New Yorkom teraz visí na stenách nejedného bytu či výčapu a bezstarostným výrazom  k práci ako takej, tej výškovej nevynímajúc, vyvoláva skôr úsmev než snahu o sociálnu kritiku pracovných podmienok.  Oveľa dhodobejšie sa Hine venoval pracujúcim deťom so zámerom prenechať práce v textilnom priemysle dospelákom a deti skôr vrátiť späť k draniu nohavíc niekde vonku.

Okrem Hinea sa podobným témam venoval Jacob Riis, ktorého práca taktiež stojí za povšimnutie. Zaujimavou kapitolou sociálnej fotografie je činnosť FSA, ktorú by sme mohli s miernym odstupom skúsiť prirovnať k slovenskej ZAS a že neviete čo tieto skratky znamenajú. To je jedno. Predstavte si že by si Zduženie podnikateľov Slovenska (to je ten ZAS) zrazu povšimlo tie biedne podmienky všetkých tých roľníkov a robotníkov, detí a bezdomovcov a najalo si spisovateľov a fotografov s cieľom toto všetko opísať a zachytiť na kinofilm. Zhromaždili úctyhodných 250 tisíc fotografií. Medzi tie ktoré z tohto neuveriteľného množstva vytŕčajú dodnes, patrí práca Dorothy Lange a Gordona Parksa.

                                                Dorothy Lange,Migration Mother, 1936

                                                 Dorothy Lange, San Francisco,1933

                                                Gordon Parks-American Gothic,1942

"I had experienced a kind of bigotry and discrimination here that I never expected to experience. ... At first, I asked her about her life, what it was like, and so disastrous that I felt that I must photograph this woman in a way that would make me feel or make the public feel about what Washington, D.C. was in 1942. So I put her before the American flag with a broom in one hand and a mop in another. And I said, "American Gothic"--that's how I felt at the moment. I didn't care about what anybody else felt. That's what I felt about America and Ella Watson's position inside America."

Počas druhej svetovej vojny bol fotografom so silným sociálnym cítením každý kto fotoaparát mal. To nepíšem preto, že by som im takéto podmienky závidel, alebo žeby som bol cynik, píšem to ako fakt. Ľudí skrývajúcich sa pred nemeckými bombami v útrobách londýnskeho metra fotil Bill Brandt. Avšak jeho práca stojí za vyhľadanie aj pomimo reálií vojnového obdobia a keď si nájdete jeho úžasné čiernobiele fotky, možno nadobudnete pocit že tak trochu aj pomimo reality.

                                                                    Bill Brandt 

Osobne akt nemusím, ale Brandtovo-Perspective Of Nudes je skvostným únikom zo sveta biedy a poníženia.

Z povojnového obdobia vám nielen wikipédia vygeneruje celú záplavu mien. Kto stojí za vyhľadanie si nedovolím povedať.  Páči sa mi práca W. Eugene Smith-a, najmä jeho takmer až investigatíva v japonskom zálive Minamata, kde sa sa ľudia otrávili olovom z rýb pričom fabrika a tobôž vláda netušili odkiaľ sa nabralo. Monopol na tieto fotky má Magnum, tak odkazujem len písmom, nie obrazom.

                                                        W.Eugene Smith, Wales

Spomenúť tu meno Sebastiao Salgado je povinnosť, tak si ju len plním.  Keď niekde nezúril vojnový konflikt, Don Mcculin zúril nad spoločenskými triedami vo Veľkej Británii a dokázal sa stať  hlasom najmä tých nižších.

                                                           Don Mcculin, Bradford

                                                            Don Mcculin, Bradford

A keď fotoset z Bradfordu nazýva  „mikrokozmom temného satanského dedičstva, ktoré sme zdedili z britského priemyselného rozkvetu“, tak trochu mi behá mráz po chrbte.

Na začiatku som chcel len stručne opísať históriu sociálnej fotografie, ale je to takmer nemožné, lebo každé jedno meno fotografa by stálo za rozsiahlu biografiu. V prípade tej slovenskej to bude hádam jednoduchšie.Tak zatiaľ.